Nad týmto článkom som uvažovala dlhší čas, asi rok, či sa pustiť vôbec do takejto témy. Keď som sa konečne rozhodla, že ho predsa len napíšem, čakala som, kedy bude čas „vypustiť ho von“. Ako čas plynul, myšlienky a názory vo mne dozrievali a článok je na svete. Je osobnejší a vychádza z mojich skúseností a názorov.
Ako žiačka som základku v pohode, bez ujmy prežila. So strednou školou to už bolo ťažšie, lebo moje záujmy sa určite netýkali učenia a vysokú (učiteľstvo druhého stupňa, odbor slovenský jazyk a literatúra – filozofia na FF UKF v Nitre) som študovala 6 rokov diaľkovo (nie, nepredĺžila som si to, bola to oficiálna dĺžka štúdia) popri práci učiteľky. Videla som teóriu a prax v priamom prenose. Stihla som študovať aj učiť zároveň, pretože v tom čase to ešte bolo možné.
Mám takmer 15-ročnú prax ako učiteľka druhého stupňa, z toho som 2 roky pracovala ako asistentka učiteľa. Bola som triedna učiteľka 34 žiakom na najväčšej škole v okrese, kde som mala tehotnú 16-ročnú Rómku v 5.ročníku (prvý takýto prípad na škole), zároveň 16-ročného Róma s individuálnym plánom kvôli agresivite, ale aj triedna 4 žiakom v malej škole (tiež prvý prípad) na dedine. A aby som nezabudla, 5 rokov som pracovala mimo školstva – pol roka v call centre a 4,5 roka v personálnej agentúre v Prahe, kde som získala nadhľad, skúsenosti aj mimo školstva a odtrpela si roky ekonomickej krízy v obchodnej sfére. Zažila som tiež status nezamestnaná s podporou, aj dobrovoľne nezamestnaná, takže vidíte, že som fakt prešla všeličím. Na môj vek toho naozaj nie je málo.
Často počúvam, ako je učiteľom super, že majú prázdniny a čo by ešte chceli, veď sa im neustále zvyšujú v poslednej dobe platy. Áno, s tým súhlasím, no viete, ako to je… nie je všetko zlato, čo sa…
Som šťastná za prázdniny (v učiteľskej terminológii dovolenku)! Nebyť toho, trištvrte učiteľov (a možno všetci :D) by skončili na psychiatrii. Vážne. Predstavte si, že rodičia doma nevedia vydržať s dvoma, troma deťmi. Tešia sa, kedy skončia prázdniny a deti pôjdu do školy. No a u učiteľov je to presne opačne. 😉 Je to čas, kedy si hlavne žiaci oddýchnu od školy a učitelia majú čas nabrať nový dych, aby to ešte nevzdali… Je neuveriteľné, ako vedia deti vysať energiu. A čím ste starší, tým viac. 🙂
Nebojte, viem, čo je to pracovať aj počas letných mesiacov a trčať v kancli 8 hodín. Každopádne po mojich pracovných skúsenostiach som určite rada za prázdniny, to áno a netajím sa tým! Avšak každý, kto mi vravel, ako je učiteľom super, že majú prázdniny, zároveň dodal, že učiť by nemohol… Prečo? Kvôli deťom. Tak si vyberte.
S deťmi trávime v škole naozaj pomerne dlhý čas a nie je to o tom, že sa len hráme a zabávame. Udržať detskú pozornosť 5 – 6 hodín denne (a zvlášť na posledných hodinách), učiť, precvičiť, skúšať, vysvetliť, zaujať, vychovať, poradiť, pochváliť, nerozčúliť sa, nepokričať, nevytočiť sa, to dá veru všetko zabrať!
Málokto si totiž uvedomí, že učiteľ nielen učí, ale aj vychováva. Že dennodenne rieši spory medzi žiakmi, hádky, bitky, doťahovačky, že musí zisťovať, kto čo vyviedol, kto je vinník, dohovárať im, rozsúdiť či udobrovať. A to bez odbornejšieho psychologického vzdelania. Veľakrát sa riadi intuíciou, skúsenosťami, no a určite to majú najťažšie začínajúci učitelia bez praxe.
Málokto si uvedomí, že dieťa sa v škole často prejaví inak ako doma. Doma môže byť takpovediac „kliďas“ a v škole medzi kámošmi potrebuje zaujať a povystrájať, predviesť sa. Alebo naopak. Doma si rodičia nevedia s ním rady a v škole sa prejaví ako tichý žiak. To sú tie paradoxy a mám s nimi osobnú skúsenosť. Aj ja som bola doma živé, tvrdohlavé dieťa, tu noha zlomená, tu hlava rozbitá, ale v škole o mne nebolo takmer počuť.
Moje dieťa neklame, vravíte si. Omyl, vážení rodičia! Aj keď si myslíte, že neklame, tak zväčša klame! Veď aj ja som klamala… Dieťa chce prirodzene ochrániť seba a vyzerať pred dospelými nevinne. Neverte všetkému, čo vám dieťa doma povie o situáciách, ktoré sa v škole odohrali. Viackrát totiž zistím, že ak niekto niečo vyvedie, pravda je niekde uprostred a deti sa navzájom provokujú, nikto nie je úplne bez viny. Určite to poznáte – to on/ona! To nie ja!
Deti tiež zvyknú často doma prekrútiť reči učiteľov, či vytrhnúť slová z kontextu! Ajajááj, nielenže im chýba čítanie s porozumením, ale, ako som si všimla, aj počúvanie s porozumením. Napríklad namiesto učiteľského slova „môžete priniesť“ vznikne žiacke „musíme priniesť“. Alebo, ako sa mi raz stalo, žiaci si mali do dotazníka zaznamenať, koľko času venujú pozeraním TV a namiesto toho (dodnes neviem ako) vzniklo, že nútim deti pozerať TV… Alebo som deťom povedala, že sú príliš lenivé učiť sa a majú na viac, ale keďže mnoho rodičov chodí pracovať do zahraničia a zarába dosť peňazí, nemajú motiváciu sa učiť a vo vzdelaní nevidia hlbší zmysel. Jasné, že deti to doma povedali, ale nejako zle interpretovali moje slová – nakoniec z toho vzniklo, že je to chudobná dedina, kde musia rodičia chodiť zarábať do zahraničia. Akosi ale žiaci zabudli spomenúť doma svojim rodičom, že sú lenivé sa učiť a o chudobnej dedine nebola u mňa žiadna reč!
Dnes ale nie je problém odísť do zahraničia a zarobiť tam trikrát toľko čo na Slovensku. Preto sa pýtam, čudujete sa, že veľa žiakov nemá motiváciu sa učiť?! Ja ani nie…
A tu prichádzame k tomu, v akom stave je naše školstvo. Detí je celkovo málo, kým my sme mali triedy A, B, C, D, E aj po 34 žiakov, dnes je to ledva A, B s max 30 žiakmi (áno, za to môže aj moja generácia, ktorá odkladá materstvo, dobrovoľne priznávam!), školy sa bijú o každého žiaka, pretože majú za neho peniaze. Stredné školy ani nevravím. Dnes sa na gymnáziá dostane v pohode trojkár, štvorkár zo základky, čo kedysi nebolo ani len mysliteľné! Odborné školy preto zívajú prázdnotou a poctivé remeslo sa vytratilo. Vyštudovať bezproblémovo vysokú školu? V dnešnej dobe žiaden problém! Kto má peniaze si ju jednoducho zaplatí a kto nemá peniaze ani na to vedomosti, vyberie si najľahší odbor, ktorý na trhu nájde.
Školy trpia neustálou zmenou ministrov, zbytočnými vypisovačkami, nedostatkom učebníc. Vďaka neustále meniacim sa reformám v poslednej dobe tiež nesúladu učebníc v ročníkoch s osnovami, čo sa má učiť a vlastne, aj tak si musí učiteľ mnoho materiálu hľadať či vytvárať sám. Viete si predstaviť, že sme 8 rokov čakali na učebnice angličtiny z ministerstva a žiaci si ich museli kupovať sami?!
Učebnice slovenčiny sú také katastrofické pre mňa, že nejeden slovenčinár určite nad tým zaplakal. V niektorých ročníkoch pomaly nemáte čo učiť, v niektorých je to učivom preplnené. Cvičenia v učebnici? Aké? Keby som si nehľadala pracovné listy na internete a deti si nekupovali pracovné zošity k slovenčine a literatúre, tak takmer nemám čo precvičovať. Tiež by sa nad tým mali na ministerstve zamyslieť…
Ach, tie peniaze! Nemôžem povedať, že by som so svojím platom nebola spokojná. Mám ale za sebou 2 atestácie – vlastnoručne napísanie dvoch odborných prác s vlastnými návrhmi hodín, dotazníkmi a vytvorením cvičení v programoch na interaktívnu tabuľu, množstvo školení a získaných kreditov, za ktoré dostávame aké-také príplatky a takmer 15-ročnú prax. Na mesto, kde bývam, mi to stačí. V hlavnom meste by pravdepodobne nestačilo… Avšak začínajúci učiteľ bez praxe, príplatkov, atestácií, nemôže mať ani pomyslenie na to, aby si sám platil byt vo väčšom meste.
Bohužiaľ, vzhľadom k tomu, že učím na škole, kde nízky počet žiakov atakuje kritickú hranicu a škola nemá dostatok peňazí, už 8 rokov žijeme bez akýchkoľvek odmien a príplatkov. Odmena na Vianoce? O tom 8 rokov len snívam… Takto je nastavený školský systém – málo žiakov na škole = žiadne odmeny. Myslím si, že takéto financovanie školstva na žiaka je dosť naprd, kde malé školy vlastne trpia a čakajú, či prežijú ďalší rok a už vôbec neostávajú peniaze na nejaké odmeny pre učiteľov.
Všetky súťaže (a nie je ich počas roka málo) robíme prakticky zadarmo, z vlastnej vôle či presvedčenia a bohužiaľ, niekedy sa nám nedostane od žiakov alebo rodičov ani poďakovanie aj napriek tomu, že sa žiaci v súťaži umiestnia. Neočakávam nejaké dary, dezerty, čokolády, ale aspoň milé slovo a poďakovanie áno. To je pre učiteľa viac ako nejaký dar.
Zvyšovanie platov. Áno, ako je učiteľom dobre, že sa im zvyšujú platy a ešte aj štrajkovali! No ale keby pravdepodobne neštrajkovali, asi by tie platy zvyšované nemali… Bohužiaľ, to zvyšovanie je tak minimálne a tak pomalé, že medzitým kopu vecí stihne aj zdražieť a vlastne celkové zvýšenie platu učiteľ výrazne nepocíti. Za posledné roky sa to síce zlepšilo, ale kým sa dostaneme aspoň na akú-takú platovú úroveň, to ešte potrvá roky rokúce. Čudujete sa, že mladí ľudia nechcú ísť učiť? Kto vie cudzí jazyk, radšej pôjde pracovať do medzinárodnej firmy za dvojnásobný nástupný plat.
Neviem, aké máte vy, milé mamičky, oteckovia a vy, milé pani učiteľky, páni učitelia, skúsenosti so spoluprácou a komunikáciou navzájom, ale ja mám všelijaké.
Viackrát za tie roky učiteľovania na rôznych školách som sa mohla presvedčiť, že rodičia najväčších vystrájačov na škole sa akosi hanbia chodiť na rodičovské združenia či osobné pohovory. Asi vedia prečo…
Tiež som si všimla, že často dochádza k nedorozumeniam medzi rodičmi a učiteľmi v dôsledku zlých informácií od žiakov. Hlavne si treba radšej všetko overiť, ako sa čo udialo na hodinách, pri skúšaniach či písomkách, pretože väčšinou z toho vyjde, že práve učiteľ je ten „zlý“, ktorý dieťaťu ublížil a nie vždy, samozrejme, je to pravda. Určite však existujú aj zakomplexovaní, vyhorení, frustrovaní, unavení učitelia, ktorí si svoje problémy či nálady vybíjajú na žiakoch. Tomu verím. A na to by si všetci učitelia mali dávať pozor, aj keď sa to asi nie každému na 100 % darí…
Úprimne si myslím, že učitelia a rodičia by mali spolu viac spolupracovať a komunikovať. Predišlo by sa tým mnohým nedorozumeniam, sklamaniam a skôr by sa vyriešili prospechové alebo výchovné problémy detí.
Mrzí ma tiež, že veľa rodičov výchovné opatrenia učiteľov – napomenutia, pokarhania, znížené známky zo správania, neberie vážne a už aj u detí pozorujem názor, že – veď to je len papier… Aké potom „páky“ majú mať učitelia, aby si dali rady so žiakmi, ktorí nerešpektujú školský poriadok, narušujú priebeh vyučovania a veľakrát schválne provokujú učiteľov a zvyšujú si vlastné ego?! Povie mi niekto?
Vždy vravím – učiteľ je nielen učiteľ, ale aj policajt, lebo musí neustále dávať pozor na deti, ekonóm, lebo počas roka vyberá poplatky za všelijaké akcie, zdravotník, lebo ošetruje zranenia, zisťuje, prečo je dieťaťu nevoľno, musí to okamžite riešiť, psychológ, lebo musí včas odhaliť akékoľvek poruchy, právnik a sudca, lebo neustále rieši hádky a nedorozumenia medzi deťmi, ale aj rodič, lebo vychováva, dohovára, pochváli, odmení…
Viem, že nie som ideálna učiteľka a ani nikdy nebudem. Občas konám a hovorím, ako cítim, ako mi „huba narástla“, občas sa rozčúlim, pokričím, vytočím do vývrtky, veľakrát sa zbytočne na hodinách zakecám. Snažím sa ale s deťmi tiež posrandovať, dať im nejaké rady do života aj z mojich skúseností, pokecať s nimi úprimne aj filozoficky…
Poznámka na záver: Tento článok nie je napísaný za účelom porovnávania profesie učiteľa s inými povolaniami, ako sa to zväčša zvykne v internetových diskusiách. Nie je obhajobou a nemá byť ani vyslovene kritikou. Je len zhrnutím môjho pohľadu na toto povolanie, dlhoročných skúseností a názorov, s ktorými sa nemusí každý stotožňovať. Ak sa v tomto článku niekto našiel, tak podobnosť nie je náhodná.
Za fotky ďakujem sebe. 🙂
