Tak týmto mottom by ste sa mali riadiť, keď chcete navštíviť slávnu módnu metropolu. Tento blogerský výlet vznikol spontánne, keď sme si spolu s Lenkou – The Stylemon (ktorej zároveň ďakujem za niektoré fotečky) a Luckou – Lucididit povedali, že opäť dáme nejaký spoločný trip tak, ako to bolo na Islande (článok nájdete nižšie).
Cez Ryanair sme kúpili letenky za 119 € (keby sme sa rozhýbali skôr, tak boli týždeň predtým za 66 €) – letisko Bratislava – Bergamo, bookli ubytko TU cca 30 minút peši od centra a poďho na výlet!
Našou malou smolou bolo, že sme prišli do Talianska akurát v čase holiday, mali nejaký sviatok a vychytali sme 3 dni zavreté obchody aj reštaurácie v okolí ubytovania (v priamom centre boli otvorené). Domáci nám povedal, že väčšina Talianov v tomto období odchádza na dovolenku k moru.
Spísala som vám, na čo všetko sa pripraviť, čo vidieť a nejaké pikošky a zážitky:
ČO SME VIDELI (A NEVIDELI)
Milánsky Dóm – Duomo Di Milano
Symbol Milána, dominanta, ktorá sa stavala 200 rokov. Je to druhá najväčšia katedrála v Taliansku a druhá najväčšia gotická katedrála na svete. Okolo katedrály sa zgrupuje najviac ľudí, turistov, pouličných obchodníkov, hudobníkov, holubov, tu to skrátka žije. Urobiť si fotku bez ľudí prakticky nemáte šancu.
Vstupné do Dómu a na strechu vás vyjde na 12 €. Môžete si vybrať, či ísť výťahom (počítajte ale s tým, že to bude drahšie a dlhšie budete čakať v rade), alebo pôjdete na strechu Dómu peši. My sme si poctivo vyšľapali schody, nie je ich ale až tak veľa, ako by sa mohlo zdať a pred vstupom zboku Dómu vás skontrolujú (oblečenie aj tašku), avšak nečakali sme v žiadnom rade a bolo to rýchle. No a na vrchole vás čaká krásny výhľad na Miláno (a kopa turistov samozrejme :D)!
A sme hore! 
Keď sa blogerky fotia na streche Dómu
Tu nám to pekne trvalo, kým sme sa všetky pofotili a v pozadí vychytali čo najmenej ľudí ! 😀
Múzeum Novecento
Vedľa Milánskeho Dómu sa nachádza zaujímavé múzeum umenia Novecento. Za 10 € (čo je naozaj málo na to, koľko vecí tu vidíte na 3 poschodiach), nájdete umelecké diela 20.storočia od Picassa, Braqua, Kleea, Ballu atď. Pokocháte sa pohľadom na obrazy aj sochy a budete híkať ako moje dve spolutriperky blogerky. 😀 Na najvyššom poschodí si môžete spoza obrovských okien odfotiť či natočiť ruch pri Dóme.
Dajme fotku v guli! 
Ja o 40 rokov 😀 
Ostrihám tie vlasy či neostrihám?
Nákupné centrum – Galleria Vittorio Emanuele II
Z tohto nákupného centra mám trošku zmiešané pocity. Vstup aj celé prostredie je z hľadiska architektúry krásne, majestátne, kupola sklenená, nájdete tu svetoznáme značky Prada, Versace, Louis Vuitton, Gucci, Massimo Dutti, Luisa Spagnoli, ale pravdepodobne, pokiaľ nemáte v peňaženke tisíce, nenakúpite. Navyše je tu všetko predražené – od obchodov, reštaurácií po kaviarničky (náš extra zážitok s jednou kaviarňou-cukrárňou opisujem v ČO SME JEDLI). Takže sa maximálne môžete pofotiť ako ďalších x ľudí, zájsť pozrieť do niektorého z obchodov, kde vás zamestnanci uvítajú v čiernych oblekoch, a to je asi tak všetko…
Park Sempione – Castello Sforzesco, Arco della Pace
Príroda v centre Milána! Krása. Tento park sa nám naozaj páčil svojou atmosférou, prostredím, životom. Ľudia si tu prídu oddýchnuť, chillautovať, pokecať, stretnúť sa, zahrať si, nájdete tu mladých i starých. My sme tu boli dokonca dvakrát, fajn sme si oddýchli po celodennom chodení a viete ako tri baby – ústa sa nám nezatvorili…
Na začiatku parku nájdete historický komplex (pôvodne pevnosť) Castello Sforzesco, v ktorom sa dnes nachádza galéria aj múzeum a na nádvorí sa odohrávajú koncerty. V samotnom parku je rybník, tančiareň, kde sme videli trsať hlavne starších, stánky s občerstvením – dávajte však bacha na to, aby ste nekupovali drinky v tých predraženejších, riaďte sa tým, kde sedia dôchodcovia – aspoň máte istotu, že tam bude lacnejšie :D. Na porovnanie – našli sme Aperol Spritz za 12 €, ale aj za 5 € (náš drink celého pobytu)!
Na druhej strane parku je milánsky víťazný oblúk Arco della Pace z 19. storočia. Na chvíľu sa budete cítiť ako v Paríži.
Castello Sforzesco 
Arco della Pace
Mestská časť Isola
Keď sme mali už dosť centra, rozhodli sme sa, že pôjdeme pozrieť aj trochu ďalej. Rozhodnutie padlo na mestskú časť Isola, zastávka metra Zara. Ani sme si neuvedomili, že túto časť sme vlastne videli zo strechy Dómu. Ako to? Nachádza sa tu totiž najvyšší mrakodrap (231 m) nielen celého Milána, ale aj Talianska – centrála banky UniCredit.
Nás hlavne zaujali dve „zelené budovy“ – Bosco Verticale, čiže Vertikálny les. Jedná sa o projekt, ktorý má napomôcť životnému prostrediu a ovzdušiu v meste. Na jednotlivých poschodiach – balkónoch budov sa nachádza cez 20 000 stromov a rastlín. Prvá budova bola oficiálne otvorená v roku 2014, v roku 2015 získala ocenenie Best Tall Building Worldwide a podľa tohto projektu sa plánujú postaviť podobné budovy aj vo Švajčiarsku, Holandsku a Číne.
Hneď vedľa Bosco Vericale nájdete taliansky Google a keď sa prejdete uličkami, tak natrafíte na rôzne pomaľované, fotogenické dvere (zase raz) zavretých obchodov.
A mimochodom, z celého Milána sme sa práve tu najlepšie a dosýta najedli.
UniCredit bank a Bosco Verticale 
Bosco Verticale 
Som vymaľovala 
No neodfoť to! 
Najviac jedla z celého Milána – viac v ČO SME JEDLI
Múzeum vedy a techniky Leonardo da Vinci
A ešte jeden tip na múzeum. Tentokrát vedecké, interaktívne, zábavné, poučné a naozaj zaujímavé opäť za 10 €! Až som nechápala tú cenu za toľko vecí, čo tam vidíte…
Múzeum sídli v historickej budove, má 3 poschodia, občas nám pripomínalo bludisko, pretože musíte prechádzať z jednej časti budovy do druhej. Pri vstupe dostanete mapu, aby ste sa mohli orientovať, pretože je rozdelené na niekoľko častí a ani my sme všetko neprešli a nevideli.
Nenechali sme si ale ujsť výstavu obrazov a vynálezov Leonarda da Vinci, časť Vesmír a techniku 20.storočia (televíziu, rádiá, telefóny..). Na toto múzeum si v pohode vyhraďte pol dňa, ak by ste to chceli všetko prejsť a čo-to interaktívne vyskúšať.
Ako svoje highlighty (čiže topky) múzeum uvádza napr. da Vinciho modely, Alfa Romeo 8C, turbínu Regina Margherita, Edisonovo dynamo, mesačný kameň atď.
Múzeum vedy a techniky Leonardo da Vinci 
Cŕn-cŕn, kto je tam? 
Zvezieme sa? 
Posledná večera a Santa Maria delle Grazie
A čo sme teda nevideli? No predsa Poslednú večeru, slávny to obraz od Leonarda! Ale pravdupovediac, vedela som, že ak budeme chcieť kúpiť lístky na mieste, tak nemáme šancu. Mala som už avízo vopred, že bez objednania lístkov cca dva týždne dopredu, nemáme šancu sa tam dostať. Ak plánujete tento trip, tak lístky nájdete napr. na stránkeTU. Trošku nás ale prekvapilo prostredie a umiestnenie tejto nástennej maľby (nie, nie je to obraz). Nič veľkolepé, malé námestie Santa Maria delle Grazie s kostolom a maľba sa nenachádza v kostole, ale v kláštore mníchov, tzv. refektári. Turistov púšťajú k maľbe v skupinkách a len v určité hodiny, preto sa tam zo dňa na deň nedostanete. Nám teda nezostávalo nič iné, len sa na námestí pofotiť a ísť ďalej…
Bergamo
Bergamo je od Milána vzdialené 40 km a dostanete sa tam v pohode vlakom za 5,50 €. Nachádza sa tu tiež letisko Orio al Serio, na ktoré sme prileteli z Bratislavy. Nemusíte sa báť, že budete musieť cestu z letiska nejako extra riešiť, pretože rovno na parkovisku stoja shuttle busy, ktoré vás za 5 € zavezú rovno na centrálnu stanicu v Miláne (a tam je to tak isto – transfer do Bergama).
Toto mesto má cez 120 000 obyvateľov a delí sa na dve časti: Cittá Alta – čiže horná časť mesta a Cittá Bassa – dolná časť. Zo železničnej stanice sme sa vydali rovno po najrušnejšej ulici v meste Via Papa Giovani XXIII a nasmerovali si to do Cittá Alta. Táto časť mesta sa nachádza na kopci a jedná sa o historické uličky obohnané hradbami. Na vrchol môžete ísť pešo alebo lanovkou, ktorá premáva cca každých 15 minút a lístok stojí 2,60 € tam aj späť.
Ak máte chuť na pivo, určite si ho nedávajte v bistre vedľa lanovky ako my! Boli sme tak smädné, že sme sa ani nepýtali na cenu, dali si malé pivo a zaplatili 6 €. Za jedno!Radšej počkajte a dajte si ho niekde inde v historickej časti, nájdete isto aj lacnejšie. I keď tam sme mali trošku gurmánske šoky, ale k tomu sa dostaneme…
Výhľad na Bergamo 
Lanovkou sme teda vyšli nahor a šup sa spoznávať okolie. Kto má rád históriu, bude sa mu tu páčiť. Úzke uličky plné obchodíkov, námestia s reštauráciami a opäť kopa turistov. Nachádza sa tu aj múzeum, ale neboli sme v ňom. Hneď na začiatku ulice pri vystúpení z lanovky vám môžem odporučiť výborné domáce nanuky s rôznymi príchuťami aj poliatou čokoládou. Zaplatíte síce najmenej 2,50 € za jeden, ale naozaj chutil.
Uličky aj námestia sme teda pokukali a časom nás prepadol hlad. A tu sa dostávame ku „gurmánskym“ zážitkom. Keďže sme na jedlo nechceli míňať majland, hľadali sme nejakú cenovo dostupnú reštiku (väčšina mala ceny za špagety od 12 € – rozumej obyčajné špagety, jednoduché napr. alio olio). A podarilo sa! Našli sme bistro, kde sme si prečítali, že cestoviny sú za 7 €! Tak hybaj, sadáme, objednávame pivo (malé stálo 3 €), lasagne, tortelliny, risotto. Čakáme, čakáme a v tom som to zbadala… Kuchár vyťahuje naše objednané jedlo z mrazáku a chcel ho ohriať v mikrovlnke! Išli nám oči vyočiť, keď sme to videli… v Taliansku?! Tak toto sme fakt nečakali, dopili sme pivo, zrušili objednávku a hladné sa pobrali ďalej. V uličkách sme natrafili na jednu pizzerku – bistro s rýchlym občerstvením, kde to cenovo vyzeralo prijateľne. Dala som si teda relatívne veľký kus pizze skoro za 6 € a tu sa dostávame k druhému šoku v priebehu pol hodiny. Videli ste už krájať pizzu na kúsky nožnicami? Áno, klasickými veľkými nožnicami. Nie? Tak v Bergame uvidíte! Čistá pizzová vražda. 😀
Náš výlet sme ukončili ešte prechádzkou dolnej časti mesta, kde bolo, ako obvykle, všetko pozatvárané. Prešli sme sa uličkami, pofotili, našli otvorený jeden podnik, kde sme si opäť dali pivko a pobrali sa naspäť do Milána.
ČO SME JEDLI
Dostávame sa k časti, ktorá nás asi najviac sklamala. Jedlo. Niežeby sme boli nejako extra náročné, ale predsa, keď človek príde do Talianska, očakáva, že ochutná miestnu kuchyňu, vyskúša rôzne chute, nebude hladný a neminie na to celé svoje vreckové.
Tiež nezabudnite, že Taliani majú poobede siestu, kašlú na turistov!, takže nájsť nejakú otvorenú reštauráciu (okrem centra okolo Dómu), aby ste sa mohli najesť, je veľmi ťažké. Môžem skonštatovať, že z 90% boli reštaurácie aj obchody poobede zavreté. Občas natrafíte na nejaké pouličné bistrá, čo ale nestoja za gurmánsky zážitok, aj keď cenovo sú dostupnejšie. Naservírujú vám jednoduché jedlo, ktoré už majú vopred pripravené a vyložené v chladiacich boxoch a čo sa chuti týka, no nič moc.
V centre okolo Dómu sa síce najete, ale aj dosť zaplatíte.
Ceny orientačne:
Špagety – od cca 13 €, voda – 3 €, zmrzlina (malá) – od 2,50 €, fľaša bieleho vína – od 16 €, Coca cola, Fanta – od 3 €, káva – od cca 3 €
V jednom podniku nám automaticky (platili sme kartou) pripočítali 6 € ako tringelt.
Bežne sme inak nakupovali v Carrefoure, takže tu je aspoň niečo z ich cenníka:
Olivy – 1,15 €, nátierka Philadelphia – 1,79 €, káva Arabica – 2,75 €, spaghetti Barilla – 0,81 €, Leerdammer syr – 1,99 €, pesto – 1,89 €, saláma – 1,65 €
Najpozitívnejšiu skúsenosť s jedlom sme mali asi v miestnej časti Isola, ktorú som spomínala vyššie. Našli sme po dlhom hľadaní jednu otvorenú menšiu reštauráciu. Čašníci boli milí, pozorní, stále sa nás pýtali, či máme všetko a jedlo bolo chuťovo aj veľkostne fakt super. Dokonca sme ani nevládali všetko dojesť a cenovo to vychádzalo asi tak ako inde (cca od 13 € za cestoviny).
Najlacnejšie sme sa zase najedli neďaleko, kde sme bývali, v Bar Restaurant Lounge +39zerodue. Ponúkali Happy Hour za 10 € – jeden drink v cene a jedlo, koľko zjete. Väčšinou šlo o niekoľko druhov šalátov, jedny cestoviny, jeden druh mäsa, ovocie a jeden druh koláča. Chuťovo sme sa ale nesťažovali.
No a najnegatívnejší zážitok sme mali jednoznačne v nákupnej pasáži Galleria Vittorio Emanuele II v kaviarni s cukrárňou Marchesi založenej v roku 1824. Pri vchode sme si prečítali, že káva stojí 1,50 €, čo sa nám zdala super cena. Vyšli sme teda na poschodie dovnútra, prostredie krásne, pripomínalo nám to nejakú skôr francúzsku kaviarničku, dookola kopa koláčov a cukríkov.
Prvé negatívum bolo, že kým k nám čašník prišiel s menu, trvalo to asi 10 minút, pričom tam bolo dosť čašníkov a málo hostí.
Druhé negatívum – pohľad na ceny, ktoré sa nezhodovali s tým, čo bolo písané pri vchode. Káva zrazu stála 5 € a najlacnejšie koláče 4 €. Najprv sme to chceli vzdať, že pôjdeme preč, no nakoniec sme predsa ostali. Objednali sme si teda 3 kávy (Latte macchiato a Cappuccino) a 2 koláčiky (Rum baba a Tartelletta). Kávy v pohode, ale tie koláčiky! Jeden menší ako druhý, Lenka dostala len takú jednohubku s jednou malinou navrchu, ktorá sa jej dokonca vyšmykla z rúk. 😀 Mali ste vidieť ten pohľad čašníka, ktorý to videl a náš smiech, kedy nám všetkým vyhŕkli slzy! No dať 4 € za jednohubku, ktorú ani poriadne nechytíte do ruky, taká je malá, sa nám zdalo naozaj veľa a Lenka sa právom cítila okradnutá…
Tretie negatívum – platenie. Dodnes sme poriadne nepochopili, ako nám rozúčtovali ceny. Dokopy sme platili 23 €, ale nejako zvláštne nám to rozpočítali na 3 rovnaké bločky. Takýto účet sme videli prvýkrát. Nebudem to tu rozpisovať, lebo by ste to z toho asi ani nepochopili… 😀
Každopádne, Marchesi je gurmánsky zážitok, ale pre tých, ktorí majú v peňaženke asi viac ako my.
AKO SME SA PRESÚVALI
No poviem vám, že dosť často „načierno“ . 😀 Ono by sme si aj lístky kúpili, ale nebolo kde. Hlavne, čo sa električiek týka. Miláno má dva druhy električiek – moderné a historické. My sme mali tak situované ubytovanie, že väčšinou nám odtiaľ išli práve tie historické. Problém je, že v nich nemáte žiadnu svetelnú tabuľu, ktorá zastávka nasleduje a pokiaľ nezachytíte, čo vám pani zo šumiaceho rozhlasupo taliansky hlása, tak ste prakticky stratení. Musíte sledovať a počítať zastávky, aby ste sa nestratili, prípadne používať navigačku ako my. Raz sa nám stalo, že sme nastúpili na opačný smer, ako sme chceli a vymotať sa odtiaľ, nám trošku trvalo.
Na zastávkach sa nenachádza žiadny automat na kúpu lístka a dokonca niekde neboli ani otvorené novinové stánky, preto nám nezostávalo nič iné, ako sa na lístok vykašlať, keď sme sa chceli pohnúť ďalej (a šoféra sme tým nechceli zaťažovať :D)…
Metro má 4 trasy, lístok stojí 1,50 € a tu to prakticky bez neho nešlo. Našťastie si ho môžete kúpiť priamo v metre z automatu. Pozor si však dajte na to, že na jednu koľajnicu vám môže prísť raz jeden, raz druhý vozeň, ktoré sa potom neskôr rozvetvujú na iné strany, tak aby ste nasadli do toho správneho.
O autobusovej doprave v Miláne vám nepoviem nič, lebo tú sme nevyužili.
No a ako by som zhodnotila celý trip?
Miláno určite stojí za to vidieť, je to krásne historické mesto s talianskou atmosférou (a ich typickou siestou). Pokiaľ však chcete vidieť nejaké základné pamiatky (a nenavštevovať galérie, múzeá, príp. divadlá), stačí vám na to ideálne len predĺžený víkend. My sme boli 5 dní, a to sa nám čisto na Miláno zdalo veľa. Okrem toho sa pripravte na preplnené centrum (asi ako v každom veľkomeste) a už spomínané poobede zatvorené reštaurácie a obchody mimo centra. A aby som nezabudla, nie je to až taká lacná záležitosť. Po spočítaní mojich nákladov na letenku, bývanie a stravu som zistila, že som minula asi toľko, čo na výlet na Island… 😀
Zo suvenírov som si odniesla len magnetky (stoja cca 3 – 4 €), amaretové keksíky z letiska a kopu štípancov od akejsi milánskej hávede.